Oh, to svetlo života až vypaľuje zrak. Jeho dych cítim všade na svojej koži. Je nežný a teplý ako pohladenie matky. Neviem odolať jeho volaniu, vábi ma svojou vôňou a tak staviam na istotu. Idem istým krokom tam, kde ma nikdy neodmietnu.
Prechádzam okolo doktoroch v bielych plášťoch, míňam chorých a ich blízkych. Pri dverách urgentného príjmu ma takmer prejde chlapec na vozíku. Nohu má niekoľko krát previazanú a vystretú pred sebou. Na jeho tvári sa však bolesť či utrpenie neodráža. Nie, tento život ešte nie je pre mňa dosť zrelý.
Prechádzam oddelenie za oddelením a odchádzam sklamaná. Hladná.
Ľahkým krokom kráčam večerom. Z oblohy sa leje voda ako Boží nárek. Chumáče šedi zahalili oblohu do rúška mračien a znemožnili výhľad na zapadajúce slnko. Kvapky padajú na dlažby námestia a na miestach, kde si robotníci nespravili svoju prácu poriadne, vznikajú kaluže. Prší a ľudia sa ukrývajú pod dáždnikmi. Predo mnou sa však skryť nemožno. Nie je kúta na zemi, kde by som ich nenašla.
Ťažkým krokom sa predo mnou vlečie starec. Cez tenkú kožu mu presvitajú pľúca rozožraté cigaretovým dym. Počujem ako mu pri každom nádychu v hrdle hrkoce. Znie ako pokazená hracia skrinka. Už ani pilulky s bielim práškom čo má vo vrecku na nohaviciach, nepomáhajú od bolesti. Ani doktori už nepomáhajú a posledné týždne sa ho so mnou snažia uzmieriť. Trvalo mu dlho uveriť pravde a sňať si z tváre klamlivú nádej.
Starca sledujem už týždne. Vidím ako každé ráno nasadne autobusový spoj, ktorý ho vyhodí pred ambulanciu, ten istý spoj ho potom vyhodí pred jeho bytovkou a v rovnakom algoritme sa pohybuje celé dni. Posledné dni badám, že je niečo inak. Z tváre sa mu vytratila iskra radosti a akýsi entuziazmus pre život. Vzdal sa životu, otvoril sa smrti. Vozidlo na jeho poslednú cestu, má však meškanie. Dnes do neho starec nenastúpi.
Kráčam ďalej, míňam fontánu plnú mincí pre šťastie. Nad hlavou sa mi jedna po druhej zapaľujú lampy, ktoré vrhajú na chodník svetelné kužele. Cez veľké okná reštaurácie pozorujem rozveselené páry ako si štrngajú pohármi so šampanským.
Strhnem sa, keď mi spodok kabáta ostrieka špinavá voda z kaluže a človiečik v ružovom ma takmer zrazí z nôh. Zaskočená hľadím za bežiacim dieťaťom, dievčatkom s blonďavými kaderami, ktoré aj napriek volaniu ženského hlasu nemieni zastať.
„Oh, prepáčte, veľmi ma to mrzí,“ prehodí žena cez plece a venuje mi krátky pohľad. Možno by sa pri mne aj pristavila, aby sa za svoju ratolesť ospravedlnila náležitejšie, ale to by ten malý lotor musel mať v pláne zastať.
Žena dobehne dieťa schmatne ho do náručia a ticho ho karhá. Na povrchu tváre sa jej zračí hnev, no pod ním rezonuje úzkosť a strach o dievča. Keď sa jej do žíl privalí adrenalín, život v nich prúdi o milisekundu rýchlejšie. Vonia sladšie, priam lahodne. Láka ma a ja viem, že neodolám.
Ponáhľa sa cez prechod pre chodcov a vďačne kýva vodičovi autobusu, čo ju púšťa. V rukách stále zviera dieťa, ktoré sa pri každom zahrmení nepatrne strhne a ukryje si hlavu do maminho ramena. Prší stále viac a viac, ale žena nezastavuje. Sledujem ako za ňou vejú blonďavé kučery a v pravidelnom rytme náhlivého kroku nedbá na plátenky, ktoré musia byť premočené skrz na skrz.
Uteká na firemnú večeru, už teraz mešká.
Viem, že na ceste sa bude ponáhľať, ručička na tachometri nebezpečne vystúpi. V dôsledku nedôslednosti a privysokých topánok stratí kontrolu nad plynovým pedálom. Možno kvôli mokrej vozovke, možno kvôli mojej nenásytnosti a možno kvôli môjmu údelu na tomto svete sa dnes večer stretneme na ceste, ktorá bude jej posledná.