Joan M. Wolf
Ukradnuté detstvo
Táto kniha ma natoľko zaujala, bola tak fascinujúca, že som ju doslova zhltla za dva dni. Nemám rada smutné príbehy aj keď nie sú skutočnosť. Ostatné knihy, pri ktorých viem od začiatku alebo od polovice, že sa tam niečo nepríjemné stane, od tej chvíle už tuším, a napriek tomu že ma to zaujíma bude sa mi to veľmi ťažko čítať a určite budem pri tom aj plakať. Ale táto kniha Ukradnuté detstvo tá bola natoľko pútava a neskutočne živá až som mala pocit že ma to vtiahlo do deja. Každá kniha ma svoju výnimočnosť aj keď pri niektorých sa vám zdá že je nezaujímavá. Možno si ju stačí prečítať druhý krát a nájdete v nej niečo čo ste nevideli.
Najsmutnejší bol samozrejme koniec. Miladku odviedli do Čiech. Bývala blízko pracovného tábora v ktorom pracovalo mnoho žien. Jedného dňa začula spev a keď sa lepšie započúvala boli to České piesne. Tajne sa tam prepašovala, aby videla ženy ktoré spievajú a tajne dúfala, že tam zazrie svoju mamu. No bohužiaľ ju nevidela. Boli si tak blízko a zároveň ďaleko. Podarilo sa im stretnúť až po skončení vojny kedy zaviedli Miladku k jej mame vojaci.
Vtedy sa od nej dozvedela veľmi smutné správy, ktoré ju ohromili a veľmi zarmútili. Dozvedela sa že jej otca a brata zastrelili na kopci nad obcou Lidice a babka umrela v pracovnom tábore. Ďalšou zdrvujúcou smutnou správou bolo, že aj jej najlepšiu kamarátku zastrelili rovnako ako jej otca a brata. Zostala len Miladka mama a jej mladšia sestra. Pre mňa bol koniec najsmutnejší.
Hlavná postava Milada sa mi páčila pre svoju odvahu, ktorú mala keď ju odviedli do telocvične spolu s inými ženami a dievčatami. Tam im surovo brali všetky ich veci a pálili ich. Milada sa ale nechcela vzdať svojho ďalekohľadu, ktorí dostala na narodeniny od otca. No vojak jej ho vytrhol z rúk a odišiel do vedľajšej miestnosti a nechal ho tam. Aspoň ho nespálil. Mala aspoň malé šťastie v nešťastí.