Táto knižka ma viac častý ja vám predstavím 1. Časť. Prvá kapitola: Svoj nový život začal postojačky, obklopený studenou tmou a plesnivým vzduchom plným prachu. Kov zaškrípal o kov, dĺžka sa pod ním nečakane zachvela. Spadol, oprel sa o ruky a spätkoval ako obrátený pavúk. Napriek chladu mu na čele vyrážali kvapky potu. Chrbtom bolestivo narazil do kovovej steny. Nerozumel tomu. Myseľ mu pracovala bezchybne. Pokúšal sa odhadnúť okolie aj závažnosť situácie, v ktorej sa ocitol. Mozog mu zaplavila riava vedomostí, fakty a obrazy, spomienky a podrobnosti o svete a jeho fungovaní. Videl sneh na stromoch, bežal po ceste pokrytej lístím, jedol hamburger, mesiac vrhal na trávnatu lúku a bledú žiaru, plával v jazere a na námestí pozoroval stovky ľudí ponáhľajúcich sa za svojimi povinnosťami. Výťah zaškrípal. Nasledovalo buchuntie a miestnosť zastala. Thomas sa pri prúdkom trhnutí roztiahol na tvrdej zemi. Kým sa zbieral, hojdacie výťahu sa spomaľovalo, až napokon úplne znehybnel. Nastalo ticho. Prešla minúta, potom dve. Thomas sa obzeral na všetky strany, ale videl iba tmu. Znova ohmatával steny. Hľadaj východ, ale dlane prechádzali iba po studenom kove. Znechutene zastonal a zosilnená ozvena sa k nemu vrátila ako strašidelný výdych smrti. Opäť sa rozhostilo ticho. Thomas kričal, volal o pomoc a päsťami udieral do stien. Nič. Zasa sa schúlil do kúta, ruky si založil na prsia a triasol sa. Strach sa vrátil. V hrudi cítil znepokojujúci pohyb, akoby mu srdce chcelo uniknúť z tela. Pomôžte…mi… niekto!“ Každé slovo mu trhalo hlasivky. Nad hlavou sa ozval rachot. Pozrel hore a zadržal dych. Cez strop prenikol lúč svetla a rýchlo sa rozširoval. Nasilu otvárane dvojité dvere vydávali ťažký skrípavý zvuk. Svetlo ho po dlhom čase v tme pichalo do očí. Odvrátil zrak a oboma rukami si zakryl tvár. Zhora k nemu doľahli hlasy. Od hrôzy mu zovrelo hruď. Zhora mu spustili lano s veľkou slučkou na konci. Po krátkom zaváhaní do nej stúpil pravou nohou a chytil sa lana. Rýchlo ho vyťahovali k diere. Natiahli k nemu ruky, schmatli ho za oblečenie a dvíhali. Pred očami sa mu krútil rozmazaný vír tvárí, farieb a svetla. V žalúdku sa mu rozpútala búrka emócií–zvierala ho a naťahovala. Chcelo sa mu kričať, plakať a dáviť. Koniec prvej s kníh: Nebol to úsmev ani šťastie, ale niečo veľmi podobné. A niečo podobné mu na teraz stačilo…