Ležím na lúke a čakám na Andreja. Je to môj dobrý kamarát a dnes sme spoločne vybehli na malú túru. Otec nás zobral autom za dedinu a my sme sa sami pobrali k najbližšiemu vrchu. Ady po krátkom čase zistil, že si zabudol v otcovom aute fľašu s vodou, tak sa vrátil. Ja som odmietol ísť s ním, veď ešte sily budem potrebovať. A tak iba hľadím na oblohu a pozorujem ako nado mnou krúžia vtáky, sú to malé spevavce a z lesíka počujem kukučku.
„Ach, chvíľu vedieť lietať ako vták,“ povzdychnem si.
„Čo by mi to prinieslo pre môj život,“ rozmýšľam.
Radosť z voľnosti, slobodu alebo naopak spätosť a absolútnu podriadenosť prírode? Ako všetko, aj toto má svoje klady a zápory. Premena predných končatín na krídla a vzlet! Odpradávna ľudstvo túžilo po lietaní, chvíľu sa vznášať oblohou.
Spomeniem si na Karola, nášho rodinného priateľa, ktorý bol kapitánom lietadla a teraz na dôchodku ešte lieta s parašutistami. Nedávno sme sa boli pozrieť počas jednej soboty, kedy spúšťal takto ľudí. Mnohí boli po prvýkrát a let dostali ako darček. Je moderné dávať zážitky. Samozrejme, záujemci sa najskôr musia podrobiť výcviku, inštruktáži a povinná je aj lekárska prehliadka. Je to odhodlanie človeka chvíľu zažiť pocit letu vzduchom. Vidieť svet z výšky a v rýchlosti si uvedomovať svoju malosť. Človek prekonáva strach, obavy a v konečnom dôsledku sám seba. Lieta sa iba za priaznivých poveternostných podmienok. Ale vták musí žiť a lietať i v nečase, či je búrka, horúco alebo mráz. Príroda je neúprosná. Vtáci sa však prírode nevedia pomstiť. Všetko pokorne a odovzdane znášajú, prekonávajú. Naopak vtáctvo vie byť neskonale vďačné a užitočné. Vynára sa mi pred očami pohľad z babkinho okna na ďatľa, ktorý neúnavne ďobe do stromu a lieči ho od parazitov.
Ako tak pozorujem oblohu a premýšľam, počujem za sebou známe kroky funenie. Je pri mne už Andrej celý spotený.
Chcem vstať, ale on hneď na mňa: „No, jasné, pánko si vylihuje a oddýchnutý naberie tempo.“
Usmejem sa a vravím: „Držím ti miesto, ľahni si, nech sa páči. Tráva je voňavá a zapol som i rádio – spev vtákov.“
„A vieš prečo mám otvorený vak?“ pýta sa ma.
„No, asi preto, že si si ho nezapol,“ veľmi bystro odpovedám.
„Správne! A prečo som si ho nezapol?“
„Tak na túto otázku nepoznám odpoveď,“ priznávam.
„Mám tu z hniezda vypadnuté vtáčie mláďa, pozri.“
„Och, aké je krehké,“ vravím a cítim rozpaky ako sa oň postarať.
Andrej mi moju otázku asi číta z tváre. A odpovedá: „Už sme s bratom a sestrou takto zachránili vtáčika. Mám v tom skúsenosti.“
„Vtáčika sme ochránili pred nejakým lesným hladošom a keď ho postavíme na nohy, teda na krídla, tak si poletí svojou cestou. Môžeme ho volať Šťastko, lebo mal šťastie na teba, Andy!“ usmievam sa na môjho kamaráta.
„No, dobre. Šťastka zoberiem domov. Čo keby sme tu chvíľu na lúke zostali a šli lenivým tempom k autu? U nás doma sa postaráme o nášho malého kamoša,“ predostiera nový plán Andy.
„Súhlasím,“ pokyvujem hlavou.
Pomaly sa dvíhame a smerujeme späť k autu. Cestou v dlani držíme Šťastka hreje nás v dlani malý tvor menom Šťastko a na srdci blažený pocit!