Lev Nikolajevič Tolstoj patrí medzi najvýznamnejších spisovateľov a román Vzkriesenie je jedným z jeho najsilnejších diel. Aj keď tento román nepatrí medzi najznámejšie ako Vojna a mier či Anna Kareninová, je jedinečný svojou hlbokou sociálnou kritikou, filozofickým presahom a dôkladom na morálnu obrodu človeka.
Príbeh románu sa zameriava na osudy kniežaťa Dmitrija Ivanoviča Nechľudova, úspešného a privilegovaného aristokrata, ktorý sa musí vyrovnať so svojimi dávnymi morálnymi zlyhaniami. Nechľudov sa stretáva s Kaťušou Maslovovou, bývalou slúžkou, ktorú zviedol a následne opustil. Kaťuša sa medzitým stala prostitútkou a neprávom bola odsúdená za vraždu. Nechľudov si uvedomuje svoj podiel na jej páde a rozhodne sa napraviť svoje chyby tým, že jej pomôže dosiahnuť spravodlivosť a vykúpenie. Cez tento príbeh sa vykresľuje Nechľudovovu cestu od viny, cez pokánie až po duchovnú premenu.
Autor používa tento príbeh na to, aby odhalil hlboké spoločenské problémy svojej doby. Kniha kritizuje skorumpovaný súdny systém, krutosť voči väzňom, pokrytectvo cirkvi a nezmyselnosť spoločenských pravidiel, ktoré sú v protiklade k pravdivým kresťanským hodnotám.
Jedným z najsilnejších aspektov Vzkriesenia je psychologická hĺbka postáv. Nechľudov nie je typický hrdina – jeho morálna cesta je plná pochybností, výčitiek a boja s vlastným egoizmom. Jeho charakter je realistický. Na druhej strane, Kaťuša je symbolom obete nespravodlivosti a spoločenského útlaku. Jej životný osud poukazuje na to, ako ľahko spoločnosť odsúdi jednotlivca, pričom ignoruje vlastnú vinu. Postavy vedľajších väzňov, sudcov a byrokratov zase zosobňujú chlad a neosobnosť systému, ktorý ničí ľudí bez ohľadu na ich príbeh.
Tolstoj cez tento román nenápadne, ale naliehavo kladie otázky o tom, čo je spravodlivosť, pravda a morálna povinnosť človeka. Autor sa nespolieha iba na náboženské dogmy, ale vyzýva čitateľa k osobnému zamysleniu a hľadaniu duchovnej pravdy. Kritizuje nielen jednotlivcov, ale aj celé inštitúcie, pričom zdôrazňuje, že skutočné vzkriesenie je možné len vtedy, ak sa človek dokáže pozrieť pravde do očí a konať podľa svedomia.
Spôsobom, akým Tolstoj opisuje je presný a zároveň plný emocionálnej sily. Opisy väzenského života a ťažkých podmienok sú veľmi podrobné, čo nás núti konfrontovať sa s realitou, ktorú autor zobrazoval.
Tolstoj pripomína, že skutočná spravodlivosť a zmena musia začínať v srdci každého človeka. Ja osobne môžem povedať, že ma toto dielo veľmi zaujalo a značne poznačilo tým, že som sa nikdy tak hlboko nezamýšľala nad tým ako sú ľudia schopní odignorovať ich činy a nepriznať si vinu. Určite ho odporúčam prečítať ľuďom, ktorí sa chcú zamyslieť nad hlbšími otázkami života a ľudskej morálky. Hoci je príbeh zakotvený v ruskej spoločnosti 19. storočia, jeho význam môžeme určite uplatniť aj dnes.
