Vybral som si Hamleta, lebo je to asi najznámejšia dráma na svete a chcel som vedieť, prečo z toho všetci robia takú vedu. Úprimne, na začiatku som sa trochu strácal v tom, kto je kto, ale keď sa tam zjavil duch Hamletovho otca, začalo to byť celkom zaujímavé. Ten duch mu povedal, že ho vlastný brat Claudius otrávil, aby mu ukradol trón aj ženu. Hamlet potom sľúbi pomstu, ale namiesto toho, aby niečo hneď urobil, tak sa polovicu knihy len tak motá, tvári sa že mu preplo a rieši strašne hlboké veci. Mne osobne išiel Hamlet niekedy dosť na nervy. Stále nad niečím rozmýšľa, všetko analyzuje a medzitým kvôli tomu zomierajú ľudia, čo za nič nemôžu, napríklad Ofélia alebo jej otec. Na konci je to úplný masaker, otrávené víno, kordy a mŕtvy kráľ aj kráľovná. Je to také to klasické dielo, kde skoro nikto neostane na žive, čo je dosť drsné, ale k tomu príbehu to sedí. Najviac ma na tom zaujala tá myšlienka o tom, či je lepšie niečo urobiť alebo len tak trpieť. Tá slávna veta „byť či nebyť“ je presne o tom. Aj keď je to stará hra, tie pocity, že ti niekto blízky podrazí nohy alebo že nevieš, komu máš veriť, sú podľa mňa aktuálne aj dnes. Čítalo sa mi to miestami ťažko, lebo tie reči sú také staromódne, ale keď som sa do toho dostal, tak som chcel vedieť, ako sa s tým Claudiom nakoniec vysporiada. Určite to nie je nuda, ale človek pri tom musí fakt rozmýšľať, čo sa v dnešnej dobe každému nechce.
