Michal Brúsil, 7.B, Základná škola, Školská 2, Holíč
Záhadná misia
Bola noc. Asi po polnoci. Zrazu do mojej izby, oblokom, skočila predo mňa na posteľ postava a prihovorila sa mi: „Rýchlo, poď, nemáme veľa času.“ Ničomu som nechápal. Času na čo?! Kam ideme? Záhadná postava ma ťahala za ruku, tak silno mi ju stisol, až som od bolesti zvraštil tvár, ale nevydal som ani hlások. Zrazu sme zastali pred akousi dierou v skale. Vošli sme dnu. Vládlo tam ohlušujúce ticho. Kráčali sme dlhou bielou chodbou až sme sa ocitli v miestnosti plnej brnení a zbraní. Každé brnenie bolo nachystané na podstavci a osvetlené jemným svetlom. Záhadný muž mi podal brnenie, na ktorom bolo moje meno. „Ako poznáte moje meno?“, spýtal som sa. Odpovede som sa nedočkal, tak som si začal brnenie obliekať. Na moje sklamanie som zistil, že bolo kožené. Okolo nás boli ťažké železné , zdobené brnenia a zbrane.
„Budem bojovať?“, spýtal som sa opatrne. „V istom zmysle áno.“ Konečne nejaká odpoveď… Až teraz som si uvedomil aký má silný, hrubý hlas . Ako predo mnou kráčal, všimol som si, že má dlhý plášť a na hlave kapucňu. Pri východe von ma oslepilo jasné svetlo. Po chvíli som jasne videl hradby a stany. „Sme v bojovom tábore?“ „Áno.“ Medzi stanmi som videl deti, asi v rovnakom veku ako ja.
Prišli sme k stanu, ktorý bol väčší ako ostatné – „asi stan generála armády“, pomyslel som si.
„Do hlavného stanu vstúpiš sám, mám inú prácu. Sprevádzať ťa bude generál.“ Povedal a odišiel preč. Zrazu ma ovládol smútok a strach, ostal som tam stáť úplne sám. Zbieral som posledné úlomky odvahy. Po chvíľke som pomaly vošiel dnu. Chvel som sa po celom tele. Za stolíkom sedel vojak v prekrásnej veste a helme, pozlátenej a krásne zdobenej.
„Tak ty sa voláš Erik Flámik?“, spýtal sa ma smelým hlasom. Prikývol som. Postavil sa a naznačil mi, aby som ho nasledoval. Vyšli sme zo stanu a zamierili k bráne – vstupu do vojenského tábora. „Ideme von z tábora?“, nesmelo som sa opýtal. Generál však mlčal. Tesne pred bránou sme zahli doprava, smerom k stanu. Tento stan slúžil na uskladňovanie máp, ako som vyčítal z názvu – ARCHÍV MÁP. Hneď ako sme vošli ma prekvapil obrovský priestor, pretože stan tak z vonku nepôsobil. Uprostred bol veľký stôl , na ktorom bola rozložená nedokončená mapa. Odrazu sa k nám zboku priblížil akýsi muž. „Tak toto je náš prieskumník?“, spýtal sa tlmeným hlasom. Ničomu som nechápal. „Erik, toto je náš kartografik, Martin.“, povedal generál. „Tvoja práca, prieskumníka, bude spočívať v tom, že budeš zaznamenávať nepriateľské územie. Vyrazíš zajtra ráno. Teraz ti ukážem tvoj stan, tam načerpáš silu.“ Toľko som mal otázok, no moje hrdlo bolo tak stiahnuté, že som onemel. Kráčal som za generálom a stále som nemohol uveriť, čo sa to tu všetko deje.
Môj stan bol skromný, ale útulný. Na ľavej strane bol matrac s vankúšom a prikrývkou. Oproti bol varič, hrniec, hrnček, krčah s vodou a na polici jedlo. V rohu stanu stál držiak na brnenie. Ani som si nevšimol, kedy generál odišiel, neviem ako dlho som tam stál a civel okolo seba. Odložil som teda brnenie na pripravené miesto. Pristúpil som k polici s jedlom, aj som pociťoval hlad. Zobral som si chlieb, hrnček s vodou a sadol na matrac. V hlave som mal kolotoč myšlienok. Zahryzol som, ale žalúdok som mal tak stiahnutý, že som do seba nič nedostal. Od únavy sa mi zatvárali viečka, podvolil som sa….
Zobudil som sa na zvonenie zvona. Vedľa mňa bol zvinutý papier s inštrukciami. Mal som sa obliecť do brnenia a ísť k hlavnému stanu. Narýchlo som vypil pohár vody a zjedol kúsok chleba.
U hlavného stanu už boli nastúpení vojaci a čakali na hlásenie. Prišiel ku mne jeden vojak a povedal: “Volá ťa generál.“ Išiel som teda do stanu generála. „Pôjdeš na misiu!“, povedal tajomne a podal mi mapu. “Mapa ťa zavedie na miesto, kde je diamant. Prinesieš mi ho!“ Už zvyknutý sa nepýtať som sa bez slova otočil a chcel odísť, keď sa ma v tom spýtal: „Kde máš svoj meč?“ „Žiadny som nedostal“, odpovedal som vyčítavo. „Poď za mnou, bez meča nemôžeš ísť!“ Vrátili sme sa do miestnosti s brneniami a podišli sme ku stojanu s mojím menom. Vedľa stojana stál meč. Rýchlo mi ho podal a už ma ťahal von z miestnosti. Meč bol v pošve a tak som si ho pripevnil k opasku. „Prepáč, že ťa púšťam bez výcviku a preto ti musím dať toto.“ Zobral z mieška guličku a vložil mi ju do hrudného panciera. Zrazu sa mi začala točiť hlava a odpadol som.
Precitol som sa na trasenie generála, ktorý mi oznámil, že tá guličku ma naučila zaobchádzať s mečom. „Na hrudi máš ešte dve voľné miesta na ďalšie guličky“, dopovedal a pomohol mi postaviť sa na nohy. „Už si pripravený, tak teda bež!“
Podišiel som k bráne, rozhliadol som sa po tábore a vyšiel som von. Pred táborom bol les, cez ktorý som mal podľa mapy prejsť. A tak som začal cestu do neznáma. Po asi polhodine chôdze som začul akýsi hluk. Obzrel som sa okolo a uvidel som diviaka. Okamžite som vytiahol meč z pošvy a stál som pripravený, ale diviak stál na mieste. Po chvíli sa otočil a odišiel. Plný údivu a prekvapenia som sa stále obzeral za seba, či si to ten diviak nerozmyslí a nezaútočí na mňa. Po čase som sa uvoľnil a pokračoval ďalej. Asi po hodine som konečne vyšiel z lesa. Podľa slnka som usúdil, že už je aj sedem hodín večer. Oproti mne stál ten diviak, ale nie sám. Mal pri sebe šesť vojakov. Okamžite som vytiahol meč z pošvy, no než som sa s ním stihol zahnať, už po mne skočili vojaci. Zviazali ma a zobrali mi meč. Potom ma postavili a ťahali ma. Diviak sa premenil na vojaka a zodvihol moju mapu, ktorá mi vypadla z brnenia. Už som si necítil nohy, keď v tom sme zastali pred hradbami. Bola to asi nejaká pevnosť. Uvedomil som si, že je to tá pevnosť, do ktorej som mal prísť a zobrať diamant. Vošli sme dnu a pokračovali sme nádvorím k veľkým dverám. Otvorili ich vojaci strážiaci môj chrbát a pravý bok. Bola to obrovská sieň, na konci stál zlatý trón. Sedel na ňom starý muž. Nahnevaným hlasom nariadil vojakom, aby ma okamžite hodili do žalára. Bola to kamenná miestnosť, v ktorej bola iba lavica, reťazami pripevnená k stene. A v tom, oproti mne, som cez mreže uvidel sklenený poklop, pod ktorým sa vynímal diamant. Keďže mi zobrali meč, nemohol som sa oslobodiť z väzenia. V tom, som niečo zacítil v hrudnom pancieri. Zobliekol som si ho a na zem vypadla guľka. Chytro som ju zodvihol a vložil do miesta na to určenom. Zrazu som odpadol a keď som sa prebral, tak som cítil, ako keby som mal žeravé ruky. Dotkol som sa mreží a roztavili sa. Prešiel som pomedzi ne a dotkol som sa skleneného poklopu. To som ale nemal robiť, lebo vtedy sa sklo roztrieštilo a s rinčaním popadalo na zem. O chvíľu som počul kroky na schodisku. Do miestnosti vbehli dvaja vojaci so šípmi, pripravenými v lukoch. Jeden z nich napol tetivu a pustil ju. Už som si myslel, že je po mne. Šíp sa ku mne približoval. A v tom som začul: „Raňajky sú už na stole!“
Tak to všetko bol len obyčajný sen…