Zakázaná láska totižto v sebe skrýva naozaj zvláštne myšlienky. Dvaja súrodenci, ktorí voči sebe nepociťujú iba rodinnú lásku. To je jedna z tém, o ktorých sa v spoločnosti nehovorí a jedna zo situácií ku ktorým by nikdy nemalo dôjsť. Tabitha Suzuma sa však z akéhosi dôvodu rozhodla svojej knihe dať práve tento námet, no a myslím si, že niektorých čitateľov aj šokovala. Ich otec odišiel, matka sa nestará a o mladších súrodencov sa musia starať oni. V podstate práve Loch a Maya zastávajú v tejto rodine rodičov. Absurdné, no deti vychovávajú deti. Autorka okrem toho vystihla hneď niekoľko problémov, ktoré v rodinách môžu nastať. Odchod otca z rodiny a následne jeho nezáujem o deti. Zdevastovaná matka, ktorá svoje deti ani poriadne nevníma. Chudoba, naštrbené vzťahy, spoločenská mienka a dalo by sa toho menovať ešte veľa. Z každej stránky sála smútok, frustrácia, beznádej a vy by ste postavám najradšej pomohli, no nie je to možné. Bohužiaľ. A tak sa len ďalej trápite s postavami a snažíte sa tešiť z každej maličkosti, z ktorej sa tešia aj oni. Ak sa do čítania raz pustíte, tak skoro sa nezastavíte. Slovo po slove prejdete takmer štvrť knihy a ani si to neuvedomíte. Stále chcete vedieť, ako to celé dopadne a to vás poháňa vpred. Autorka vie ako čitateľa zaujať a robí to prostredníctvom jednoduchého štýlu písania. Taktiež využívajú dvojitý pohľad rozprávania. Inklinovala som vo väčšej miere k Lochanovi. Dôvodom je jeho vyspelosť. Na svoj vek sa správa rozumne a niekedy by som dokonca povedala, že aj lepšie ako poniektorí dospelí. Z môjho pohľadu si na Lochanovi autorka dala záležať oveľa viac ako na Mayi. Dokázal prekvapiť pomerne zaujímavými názormi. Maya mi už tak prepracovaná neprišla. Pre ňu boli vytvorené určité ciele, ktorých sa držala a nedokázala sa správať miestami racionálne, akoby bola zaslepená. Čím bližšie som bola ku koncu, tým viac som ho dokázala predvídať. S príbehom som sa nestotožnila, ani lásku vykreslenú v príbehu nepovažujem za normálnu. Je to spoločenský odklon, ale áno, môže k nemu dôjsť. Aj napriek tomu, že som voči tomu mala takúto výhradu, samotný príbeh ma dokázal chytiť za srdce. Dokonca som vyronila aj zopár slzičiek. Zásluhu na tom nesie autorkin štýl písania a krehký ľudský osud a život. Miestami recenzia možno znie rozporuplne. V mojej hlave sa však zachovali práve takéto dojmy.