V tme miestnosti nepočuť nič okrem občasného zapípania digitálnych hodín na budíku stojacom na nočnom stolíku.Iba ten trochu osvetľuje spálňu ponorenú do tmy a ticha.Za to v jej hlave,tam je hocičo len nie ticho.Cíti sa akoby jej išiel mozog od všetkých tých myšlienok preháňajúcich sa ním rýchlosťou svetla vybuchnúť.Už hodnú chvíľu sa pokúša spraviť si v hlave aspoň aký taký poriadok,nejako utriediť svoje myšlienky na úhľadné kôpky akoby skladala bielizeň po žehlení.Avšak vždy keď už si myslí že je blízko,prihrnú sa nové,ešte dobiedzajúcejšie ako tie predošlé.
Netuší,koľko času mohlo prejsť keď sa rozhodne postaviť z postele.Predtým ako to spraví,otočí sa na druhú stranu.Vidí ho ležať,spiaceho a kompletne pokojného s mierne pootvorenými ústami.Nevie sa rozhodnúť,či je jej zle-z neho či z ich situácie?-alebo či je sklamaná-z neho či z nej,že nie je ničím iným než tou poslušnou ženou,po ktorej vždy tak túžil?-alebo zmierená so svojím osudom-je po jeho boku,jeho ženou,hoci už dávno nie je jeho a on nie je jej či s tým,že nerozumie tomu čo sa s ním stalo a kde je ten,ktorého ľúbila?-ale ani sa jej nad tým vlastne nechce uvažovať.
Bosými nohami sa dotkne studených parkiet a potichu aby ho nezobudila a mala šancu aspoň trochu sa so sebou vysporiadať vyjde von zo spálne.Dvere za sebou čo najtichšie zavrie a keď je v dostatočnej vzdialenosti,s nepríjemným sarkazmom sa uchechtne.Nespomína si,kedy sa z tohto domu,z jej bývalého domova stalo toto miesto.Miesto,kde zatvára dvere potichu nie z lásky(pretože to nie je preto,aby sa vyspal,aby ho nerušila od jeho snov)ale zo strachu.
Keď bola malá,často sedávala s otcom vonku na záhrade v jej rodnom dome.Mohla mať okolo desiatich rokov,ak nie menej.Jej myseľ bola vtedy plná všetkých vecí,ktoré majú deti v tom veku zaujímať.Myslela na to,ako zabezpečiť aby k nej mohla po škole dôjsť jej najlepšia kamarátka.Ako presvedčiť mamu,nech ju nechá pozerať televíziu dlhšie,ako ju prinútiť aby jej každý deň nezapletala copy tak natesno(chcela nosiť rozpustené vlasy)a ako vydrankať peniaze na sladké.Na čo nemyslela takmer nikdy?Na chlapcov.Jej otec tú tému raz zo žartu nadhodil.
,,Tak čo,už si vo veku,kedy si všímaš chlapcov?Akého by si chcela?“hoci to bolo iba tak.Stále bola malá a predstava chlapcov sa jej hnusila.
,,Fuj,fuj,fuj.“zaškerila sa,čo v jej otcovi vyvolala spokojný smiech.Prial si,aby takáto ostala stále.
,,Nijaký sa ti nepáči?“dobiedzal a ona ho takisto so smiechom napomenula.
,,Nepáči,oci.Všetci si myslia,že sú niečo viac.Ak sa niekedy vydám,aj keď fuj,bude to za takého,čo ma bude počúvať.Na slovo.Tak ako ty maminu.“touto vetou znova vyvolala dobrosrdečný smiech.
Jej otec bol presne taký.Mamu počúval na slovo,to,čo povedala urobil.Navyše jej nosil kvety-nie len na sviatky ale aj iba tak,pretože mali jej obľúbené-a nikdy sa neostýchal dať jej bozk aj pred ich dcérou,ktorá sa vždy tvárila,že jej je na zvracanie a vravela:,,Fuj,nerobte to.“V duchu ale cítila,že ak niekoho bude niekedy chcieť,musí to byť niekto takýto.
Detská spomienka v nej vyvolá akési prázdno.Uvedomí si,že takého nenašla.Niekedy má pocit,že sklamala každú jednu bývalú verziu samej seba,nielen tú desaťročnú ale aj to dievča,ktoré prvému frajerovi povedalo,nech to ani neskúša keď jej v jeho izbe išiel po veľmi krátkej dobe v ich vzťahu vyzliecť tričko.Následne si spomenie na tú,ktorá si podala prihlášku na jej vysnívanú vysokú školu,hoci všade počúvala aká je malá šanca,že by ju prijali či na tú,ktorá tú istú školu dokončila s červeným diplomom a bez akejkoľvek pomoci.Spomína na ženu,ktorá stavala do pozoru celé oddelenia,pri ktorej muži koktali a hľadali slová a ktorá si jasne uvedomovala,že má moc.Mala neustále pocit,že všetky sklamala,že ak ju vidia,krútia nad ňou hlavou.Niekedy sa jej chcelo kričať:,,Čo by ste robili na mojom mieste?“
Potlačí tú myšlienku do úzadia a prejde chodbou až do obývačky.Na sklenenej poličke sa skvie zarámovaná fotka.Boli na jednej z ich mnohých spoločných dovoleniek.Na fotke sa usmieva a na prvý pohľad ani nie je badateľné,že je jej úsmev akýsi kŕčovitý.On má ruku okolo jej ramien a takisto sa usmieva do kamery,ukazujúc biele zuby.Fotka však nezachytila,že jej pred odchodom z domu,v ktorom boli ubytovaní spolu s ich spoločnými kamarátmi nezabudol vytknúť,že sa nenamaľovala a vraj už nie je najmladšia a jej tvár trochu mejkapu priam pýta.A mohla si aj dať záležať na tom,čo si oblečie.Nevraví jej,že tie biele nohavice sú zlé,to nie,veď nech sa toľko neuráža ale zároveň by šatami nič nepokazila.Pokýval hlavou na jej kamarátku v krátkych čiernych šatách.Vraj pozri,ak by si si dala záležať mohla by si tiež vyzerať takto.Nevadí,chlap môže snívať.
Ale fotka je pekná.Dal jej ju zarámovať k narodeninám a s blahosklonným úsmevom na tvári pozoroval,ako ju vystavuje na poličku.
Niekedy si hovorí,že mala odísť.Ale už je natoľko odpojená od toho kým bola,že akokoľvek pateticky to znie,nevie,čo by bola bez neho.Vyjde na balkón iba v čiernej nočnej košeli bez rukávov a trochu si ju potiahne v snahe zabezpečiť si aspoň nejaké teplo.Pohľad jej pri tom spočinie na blednúcom fialovom odtlačku na jej ruke a rovnako rýchlo ako oň pohľadom zavadila pohľadom aj uhne.Nechce na to myslieť,nechce a všetko jej to pripomína.Načiahne sa po balík cigariet na okennom parapete a s rukami trasúcimi sa od zimy si jednu zapáli.Trasľavo vydychuje,čakajúc,kedy nikotín zaplaví jej pľúca a dostaví sa kľud.Pozoruje mesto,v diaľke vidí maličké okná,v niektorých sa ešte svieti.
V ktorých žijú páry?Ľúbia sa?V tomto možno žije niekto sám.Možno je to žena,ktorej už stačilo.Má svoj malý byt,muži doň majú zákaz vstupu.Je to jej útočisko,zvládla sa postaviť na vlastné nohy a vytvoriť domov,v ktorom sa netrieska dverami,nezvyšuje hlas a taniere sú na jedenie,nie na hádzanie o zem.Stále po takom túžila avšak mala pocit že je vzdialený na svetelné roky.
Myslela naňho.Na ich obrázok dokonalosti,na jej kamarátky(„On ťa berie do Paríža?To je aké romantické!“-hoci od toho výletu takmer nerozpráva.)a na jej rodičov.Želá si,aby bola tou ženou,ktorou bola kedysi,ku ktorej by ako malé dievča vzhliadala.Ale má pocit,že sa z nej stala skôr zúfalá troska a ani sa mu nediví,že si ju neváži.Váži si ona seba?Rada by povedala,že váži ale ženy so sebaúctou toto nerobia.
Dúfa,že to zvládne,hoci presne nevie,čo to znamená.Odišla by ale kto s ňou bude?A tak dlho nebola sama.Prosila by ho ale vie,že by jej nerozumel.Vie,že by nič nezískala.Vníma ju iba ako jeho ozdobu,dávno nie ako ženu.
Pozoruje mesto a vydychuje dym.Predstavuje si,že v niektorom z tých bytov žije ona.Má mačku,vždy ju chcela.Na stenách má zavesené umenie a pri varení pije víno.Má pohodlnú posteľ a spáva bez tabletiek.Je znova tou ženou,na ktorú bola hrdá a neusmievajú sa len jej ústa ale aj oči.Áno,to by bolo krásne.Povolí si dúfať.Možno naberie silu a prejaví takto lásku samej sebe.Jej hlava trochu utíchne a na tvári sa jej rozhostí jemný úsmev.Cíti akúsi potrebu,akési odhodlanie dať sa dokopy a ochrániť pred ním nielen seba ale aj tú,ktorú stále nosí v sebe a ktorou bola,to malé dievčatko plné lásky a sebavedomia.