Knihu Živý bič som si vybrala preto, lebo ma zaujíma história a to, ako sa literatúra vyrovnáva s ťažkými obdobiami, akým bola napríklad prvá svetová vojna. Toto dielo patrí medzi najvýznamnejšie slovenské romány a často sa spomína aj v škole, takže som bola zvedavá, čím je taká výnimočná.
Zaujala ma najmä tým, že veľmi realisticky a emotívne opisuje, čo vojna robí s obyčajnými ľuďmi – nie tými na fronte, ale tými, ktorí ostali doma. Každý z nich trpí iným spôsobom – hladom, stratou, strachom, nespravodlivosťou. Autor veľmi presne ukazuje, ako vojna ničí medziľudské vzťahy, rozkladá spoločnosť, ale zároveň aj ako niektorí ľudia nachádzajú v sebe odvahu, silu a nádej. Kniha ma prinútila zamyslieť sa nad tým, čo je skutočné hrdinstvo a čo to znamená zostať človekom v neľudských podmienkach.
Román Živý bič je rozdelený na dve časti – Strach a Vzbury. Dej sa odohráva v slovenskej dedine počas 1. svetovej vojny. Prvá časť, Strach, ukazuje, ako vojna pomaly preniká do života dedinčanov – ľudia sú vystrašení, zúfalí, trpia hladom, chorobami a stratami svojich blízkych. Do dediny prichádzajú správy z frontu, vojaci umierajú a dedinčania sa začínajú báť aj vlastnej budúcnosti.
Druhá časť, Vzbury, opisuje, ako sa ľudia postupne začínajú búriť proti útlaku, vojne a nespravodlivosti. Hoci niektorí sú zničení a zlomení, iní sa postavia na odpor a snažia sa vziať osud do vlastných rúk. Symbolom nádeje sa stáva postava mladého Ondreja Koreňa, ktorý sa vracia z frontu ako iný človek – zmenený, ale rozhodnutý bojovať za spravodlivosť. Kniha silno ukazuje, ako vojna zasahuje do života obyčajných ľudí a ako môže človek v ťažkých časoch buď zlomiť, alebo v sebe nájsť silu a odpor.
